Blog
Prečo som Pomocníček?
Poznáte to, do cesty Vám prídu počas života ľudia a situácie, ktoré ste naozaj neplánovali. Ja sa Vám priznám, nikomu to nehovorte, ale naozaj som neplánovala byť súčasťou niečoho ako je Pomocníček. No veľmi dobre si pamätám, prečo a ako som sa k tomu dostala.
Bola som na materskej, no ako hyperaktívna osoba s neustálym nutkaním tvorenia niečoho, som začala opäť fotiť, keď ten môj štuplík spinkal alebo keď bolo oňho dobre postarané.
Do cesty mi prídu rôzne milé osôbky počas práce. Jednými z nich bol mladý tehotný párik. Miška a Rudi. Pred fotením som ich nepoznala osobne. No fotenie bolo tak milé, vtipné, že mi ostali v pamäti.
Zároveň som im ponúkla domáce fotenie novorodenca, potrebovala som si to poskúšať, rozfotiť sa a oni sa mi zdali vhodne milí. Tak aj bolo, keď sa im narodil syn Tobias, prišla som k nim fotiť. Fotky som im odovzdala, komunikácia “hasla”. Asi o pol roka som sa dozvedela o diagnóze Tobiaska. Neviem to sama doteraz pochopiť, ale akoby sa ma to dotýkalo. Až tak, že som sa začala u nás v meste zaujímať o to, prečo nemáme dáku nadáciu, ktorá by mohla poskytnúť pomoc. Slovo občianske združenie som vtedy asi ani nepoznala.
Doteraz si myslím, že som bola ešte plná hormónov, pretože ich ťažká situácia mi proste nedala pokoja. Rozmýšľala som, ako “zachránim svet”. Na nič som neprišla. Jedného dňa som náhodou-nenáhodou stretla Mišku s Tobiasom. Prehodili sme pár slov a mne v krku trčala veta: ”chcem Vám pomôcť, ale neviem akooo”! Samozrejme som to nevyslovila. Pretože aj to neviete, či niekto o pomoc stojí. Na druhý deň mi prišiel od Mišky mail! S nápadom, prosbou, či by som im nenafotila kalendár, skúsili by ho predávať. Nepreháňam, keď napíšem, triasla som sa od “radosti”. Ani som mail nedočítala, hneď som jej volala!
Prvé stretnutia, projekty bez skúseností boli plné nepoznania, častokrát s emóciami, s egom no neustálym progresom a s vierou, že to má veľký zmysel! Naozaj som vtedy netušila, neplánovala...Rokmi sme prešli zmenami, ja osobne veľkým poznaním, ktoré ma nikto neučil v škole ani doma.
Naučila som sa Neľutovať, pretože ľútosťou nikdy nikomu nepomôžeme, zbytočne niekoho utvrdzovať v tom, že to má naozaj ťažké, mu energiu odoberie. A úprimne, odoberalo to energiu aj mne. Častokrát som si spomenula na klasiku z lietadla: „najprv si musí dať masku mamina, až potom ju dá svojmu dieťaťu.“ Jednoducho a výstižne, ja musím byť ok, aby som mala energiu na rozdávanie.
Druhá a myslím, že veľmi dôležitá vec, ktorú ma Pomocníček naučil je Prijímanie. Jeden by neveril, koľko nedorozumení, žabomyších konfliktov, či bojov o to, kto má v čom pravdu, dokážu vytvoriť traja ľudia. No povedať chcem to, že keď sme prijali jeden druhého takého, akí sme, tak sa naša komunikácia neuveriteľne zmenila na jedno veľké priateľstvo. Nevieme kedy sa to “zlomilo”. Ale vnímame to všetci traja. Prvé roky sme dokázali riešiť jeden plagát aj týždeň, “šťuchali” sme jeden druhého s pripomienkovaním, viac sme si energiu brali ako dávali. Síce sme vždy všetko dali, no nebolo to vždy ľahké. Posledné dva roky každý z nás vie, čo, kto a ako má robiť. Nikto nikoho nepripomienkuje, boj o výhru ega sa vytratil do neznáma, vždy sa podržíme, pochválime (keď je dôvod:)).
A prečo ja osobne Pomocníčkujem? No to mi trvalo tiež pekne dlho pochopiť! Hlavne keď sa vyskytnú starí dobrí ničím nečinní hejteri a pýtajú sa, čo z toho mám. Čakali by ste, že poviem dobrý pocit a veľké srdiečko? Nie! To všetko mi znie už ako klišé tejto doby. Myslím, že je fajn úprimne vedieť, čo a prečo naozaj robíme. Vtedy to nemusíme nálepkovať “srdiečkom”.... Prišla som na to až v čase, keď som mala myšlienku, že s tým skončím. Vtedy som si uvedomila, že každý je nahraditeľný, Pomocníček by bol aj naďalej samozrejme. No uvedomila som si, že by mi to neskutočne chýbalo, veď ja proste pomáham sebe! Môžem sa stále realizovať v akejkoľvek tvorbe, čohokoľvek! Veď to je to, čo ja milujem a napĺňa ma to, keď vidím výsledok a hneď po ňom sa púšťam do ďalšieho nápadu. Lepím aktivitu aktivitou. To, že Miška povie, ako sme komu pomohli je len milý bonus, ale podrobnosti nesledujem, to všetko robí Miška. No a čo, každý sme nejaký a ja to mám proste takto.
Som za to, aby sa ľudia viac stretávali, ako len lajkovali, aby sa viac počúvali, ako len rozprávali a možno aby sa viac dozvedeli, aké je mať vlastnú skúsenosť s inak obdareným dieťaťom. Preto ma napadlo vytvoriť blog skúseností Pomocníčka. Čas od času vyspovedám niektoré maminky, ľudí, ktorí pomáhajú, informujeme Vás o novinkách v našich centrách, o spoluprácach...
Možno by som rada odkaz na záver nechala. Pokiaľ nás to baví, úplne od piky, bez premáhania sa, tak to proste ide, aj keď nie vždy ľahko....no má to zmysel dať.
Keď môžeš, tak pomôž, keď nie, tak aspoň neubližuj... ani slovom
Daniela Matušková
